TAJOMSTVO VODNEJ FAJKY (2)

 

PRAVIDLÁ FAJČENIA

     Používanie vodnej fajky podliehalo istej fajčiarskej etikete. Boli stanovené konkrétne pravidlá ako správne fajčiť, ako manipulovať s vodnou fajkou a jej súčasťami, v ktorej ruke držať trubicu (v pravej, ľavá je považovaná v mnohých krajinách za nečistú), dokonca ako zapáliť uhlíky (odpáliť si cigaretu od uhlíkov je pokladané za veľmi neslušné, narúša prirodzený rytmus horenia). Previnilec, ktorý tieto pravidlá nedodržal, bol napomenutý a nielen to. Napríklad perzský vládca Násiraddín Šáh Kádžár (1848 – 1896) považoval nesprávne podanie trubice za veľkú urážku. V roku 1841 údajne turecký sultán neponúkol francúzskeho veľvyslanca počas návštevy vodnou fajkou, čo viedlo až k diplomatickej kríze medzi krajinami. Relevantné dokumenty týkajúce sa tohto incidentu neexistujú, no v nejednej kaviarni na Blízkom východe vám autenticitu tejto príhody radi odprisahajú.

     V závislosti od lokality má vodná fajka rôzne pomenovania – šíša, húka, nargilé či ghalján. Slovo šíša znamená po perzsky sklo (nie však ako fľaša). Slovo hašíš je naopak arabského pôvodu a označuje trávu alebo bylinky. Húka má pôvod v arabskom slove hukka, ktoré označuje nádobu alebo krčah.

     Čo sa týka jednotlivých častí, vývoj sa ustálil na piatich základných komponentoch:

Banka na vodu – prešla vývinom od kokosového orechu, tekvice až po súčasné sklo alebo kov.

Telo (tzv. kalb – srdce) – pozostáva z dutej rúrky vyrábanej väčšinou z kovu, v niektorých prípadoch dokonca zo striebra. Ako každá časť, aj telo fajky je umeleckým dielom, preto sa nezaobíde bez okrasných doplnkov či gravírovania.

Trubica (tzv. lajj) – zvykla sa vyrábať precíznou technikou z ovčej kože, rozdelenej na pásiky o hrúbke asi dva palce. Následne sa pásiky zlepili, ovili okolo kovovej žrde a previazali tenkými vláknami. Po uschnutí sa žrď odstránila, výsledkom čoho bola dutá trubica. Najkrajšie sa údajne vyrábali v Osmanskej ríši. V súčasnosti sa však okrem lacných kópií často stretnete aj s plastovými alternatívami na jedno použitie.

Náustok (tzv. mabsam) – sa nasadzuje v mieste, kde sa trubica dotýka úst. Pôvodne sa vyrábal z jantáru, o ktorom sa tvrdilo, že ako jediný neprenáša baktérie. V dávnych časoch aj výroba náustku podliehala istým umeleckým kritériám, moderná doba však priniesla praktické plastové riešenia, ktoré, hoci plnia funkciu, nepôsobia nijak esteticky.

Zásobník na tabak (tzv. hagar, hadžar, v preklade kameň) – vyrába sa väčšinou z pálenej hliny, prípadne z mramoru a má lievikovitý tvar s prieduchmi na dne, aby cezeň mohol prestupovať horúci vzduch.

 

VODNÁ FAJKA DNES

     Na to, aby vodná fajka správne fungovala, treba použiť aj tesnenia v miestach spojov. Každodenná prax miestnych waladov (pomocníkov v kaviarni) potvrdila, že lepší než plast je hrubý papier z obalu cigariet alebo zo škatuľky od tabaku. Pre väčšie pohodlie a ochranu proti vetru sa zásobník s horiacim uhlím prikrýva ozdobne tepaným kovovým cylindrom zvaným tarbúš. Na telo pod zásobník sa pokladá kovová tácka, slúžiaca ako miesto pre vyhasnuté uhlie a dofajčené hagary. Každá vodná fajka je vybavená ventilom, ktorý slúži ako poistka pri pretlaku, a kliešťami na manipuláciu s uhlím.

     Dôležité je spomenúť aj tabak, ktorý sa vo vodnej fajke fajčí. Sultáni vraj v minulosti fajčievali zmes ópia, parfumu a rozdrvených perál. Dnes poznáme dva základné druhy tabaku. Prvým je tombaki (slovo tureckého pôvodu, označuje tabak), ktorý sa niekedy nazýva aj adžami. Jeho príprava spočíva v namočení tabakových listov do vody približne na 10 minút. Následne sa zo zmäknutých vlhkých listov sformuje kornút, ktorý je potrebné prepichnúť zhora nadol, aby mohli horúci vzduch a dym prejsť. Táto zmes neobsahuje žiadnu melasu, med či ovocie. Jej chuť je preto omnoho silnejšia. Väčšina ľudí, ktorí cestovali na Blízky východ, sa určite stretla s druhým typom známym ako ma´sal. Ide o zmes tabaku, melasy, medu a ovocia, ktoré mu dodávajú charakteristickú príchuť. Slovo ma´sal pochádza z arabčiny (ma´a ´asal) a v preklade znamená „s medom“. Zaujímavosťou je, že zmes tabaku a medu nie je ničím iným, než dielom náhody, pretože kedysi sa fajčil výhradne suchý tabak. Príbeh hovorí o roľníkovi, ktorému počas tradičných raňajok (chlebová placka s medom) spadlo pár kvapiek medu na pripravený tabak. Keď si tabak zapálil, zistil, že jeho chuť je veľmi lahodná, ba dokonca lepšia než tabak samotný. Navyše sa zbavil ďalšieho problému. Zmes tabaku a medu sa stala odolná voči vetru, ktorý tabak neustále odfukoval. Bežnou praxou je, že na vidieku si miestni obyvatelia natierajú tabakové listy medom sami.

     V symbolickej rovine vodná fajka zobrazuje postavu princeznej. Koruna na vrchole, úzky driek, skrátka dokonalé tvary ženského tela. Trubica by mohla byť jej rukou, ktorá túži po dotyku a kontakte s okolím. Vodnú fajku môžeme pokojne pokladať za skutočný druh umenia. Veď krásna zvodná žena, ktorá sa pohráva s obláčikmi dymu z vodnej fajky, je motívom nejednej maľby. Orientálna kultúra rozhodne preferuje rituál spojený s vodnou fajkou pred uponáhľaným fajčením cigariet. Kaviareň nasiaknutá príjemne voňajúcim dymom, príležitostná, nenútená konverzácia, prelínajúce sa zvuky bublajúcej fajky, kociek domina či žetónov backgammonu majú predsa svoje čaro. Vodná fajka nás učí trpezlivosti, tolerancii, rozjímaniu a spokojnejšiemu pohľadu na svet. Cigarety, naopak, sú pre nervóznych, uponáhľaných ľudí, ktorí už na začiatku, hoci pekného dňa, si želajú, aby už bol za nimi.

Zdroj: Historická revue 2/2011
Autor: Pavol Majerčák

← TAJOMSTVO VODNEJ FAJKY (1) SHIAZO kamienky do vodnej fajky →